Sovietska byrokracia môže za Černobyľskú katastrofu. Malo zmysel obetovať toľko ľudí?

Katastrofa černobyľskej elektrárne V.I. Lenina v apríli 1986 sa vymyká platnosti porekadla, že výnimka potvrdzuje pravidlo. Aj keď moderný nukleárny inžiniering z ďaleka obchádza riziká, ktorých súhra pred tridsaťjeden rokmi spôsobila sovietom jadrovú katastrofu, následky černobyľskej havárie vpísali do stoviek tisícov životov smutné kapitoly. Príbeh pri tridsiatom prvom výročí zatieňuje aj pozitívnu štatistickú bezpečnosť atómových elektrární.

Nehodu v atómovej elektrárni V.I. Lenina spôsobila súhra fatálnych náhod, no ako v roku 2002 uviedla Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), v pozadí všetkých systematicky zlyhával človek. Bezpečnostné štandardy elektrárni zaostávali za západom, chýbala jej dostatočná automatizácia a kvalifikovanie personálu zďaleka nekorešpondovalo s nárokmi, spojenými s riadeným štiepením uránu. Štvrtý blok, v ktorom došlo k explózii a úniku rádioaktivity do ovzdušia, mal byť jedným z dvanástich. Elektrinu mali vyrábať sovietskemu zväzu s uránovo-grafitovými varnými reaktormi (RBMK-1000), každý s výkonom 1000 megawattov. Pre sovietov to mal byť najväčší nukleárny komplex.

Vlajkovú loď atómového ZSSR schválil výbor ministrov zväzu ešte v 1966. Práce začali o štyri roky nato, prvý blok dokončili v 1977, za rok druhý. V 1981 sa komplex rozšíril o tretí a štvrtý a keď v apríli 1986 explodoval, bol v elektrickej sieti zapojený už tri roky. V projekte postaviť ďalších osem sa stihli vyrysovať len dve, no po evakuácii oblasti sa všetko zastavilo. A dnes, 26. marca je to 31 rokov, čo sa v severoukrajinskej časti Polesie zastavil život.

Štvrtý blok elektrárne V.I. Lenina, ktorá nefunguje už 17 rokov. Foto By IAEA Imagebank – 02710030, CC BY-SA 2.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=39378480

Černobyľ, fatálna súhra absurdít

Zničenie štvrtého bloku tvorili dva výbuchy. Prvý, chemický vytvorilo nahromadenie vodnej pary a vodíku, ktoré zodvihlo 1200-tonovú tieniacu platňu nad reaktorom a poškodil strechu. Druhý výbuch tvorili silno rádioaktívne častice neutrónov, ktoré pri jadrovej reakcii vznikli. Podľa odhadov mala druhá explózia silu 0,3 kilotony, čo znamená explóziu úmernú 300 tonám TNT. Pre porovnanie, atómová bomba Enola Gay s jadrom z uránu 235 a hodená na Hirošimu Spojenými štátmi americkými v 1945 mala silu päť kiloton.

Katastrofa s následkami, ktoré pre dlhoveké následky budú badateľné aj v ďalšom miléniu, začali celkom nevinne – testom, ako dlho vydrží turbína v zotrvačnosti tvoriť elektrickú energiu po odpojení od hnacieho parného potrubia. Skúška mala riadiacej centrále určiť, ako dlho sa dokáže elektráreň sama zásobovať zotrvačnou energiou, ak by došlo k výpadku vonkajšieho zdroja energie. Operátori museli postupne a pomaly znižovať výkon reaktora, po viac ako dvanástich hodinách bol nižší ako 30 percent. V tom čase z rozvodovej siete vypadla jedna tepelná elektráreň, čo znížilo množstvo elektriny. Centrála elektrickej rozvodne v Kyjeve Černobyľu nariadila okamžite prerušiť odstávku a znova nahodiť reaktor na produktívny výkon. Keď sa do siete dodal dostatok elektriny, Kyjev povolil štvrtému bloku znova sa zo siete vypojiť a testovať reaktor. S novým rozkazom nastúpila aj nová smena, ktorá nebola informovaná o tom, že medzitým bol reaktor spustený naplno. V rámci testovacieho programu znižovali výkon príliš rýchlo, až nastala takzvaná „xenónová otrava“. V skratke to znamená, že jadrová reakcia sa pre fyzikálno-chemické procesy v reaktore spomalila natoľko, až zhasol. Operátori neboli informovaní o prerušení, navyše ani jeden z nich nebol jadrový fyzik, a tak nerozumel procesom viac, než bolo podľa zdania potrebné. Napriek tomu chceli pracovníci skúšku prerušiť, ale po vyhrážkach zástupcu hlavného inžiniera, Anatolija S. Ďatľova, reaktor znova naštartovali.

Ten „nakopli“ tak, že z jadra vytiahli všetky regulačné tyče. Ich grafitové zloženie dokázalo pohlcovať nebezpečný nadbytok vznikajúcich neutrónov. Inak povedané, riadili reťazovú reakciu a práve ich prítomnosť v jadre z reaktora nerobil atómovú bombu.

Pozrite si autentické zábery po havárii a evakuácii Pripiate

26. marca 1986, tesne pred pol druhou ráno odpojili reaktor od prietokového potrubia, ktoré parou poháňalo generátor. Reaktor sa ale začal rýchlo zahrievať, chladiaca voda sa rýchlo zmenila na paru. Ako sa neskôr ukázalo na základe svedectiev, jej tlak nadvihoval 350-kilogramové poklopy palivových článkov. Katastrofa nastala v momente, kedy sa nekvalifikovaní operátori uchýlili k havarijnej ochrane AZ-5 (Avarijnaja zaščita). Ten automaticky spustil do jadra všetky regulačné tyče, ktoré sa v obrovskej teplote okamžite zdeformovali a k jadru ani nedostali. Paradoxne, vplyvom fyzikálno-chemických zákonov záchranný systém zvýšil výkon reaktora stonásobne. Nasledovali explózie.

Analýzy dnes hovoria o tom, že reaktory RBMK-1000 boli chybne dizajnované a spôsobovali nestabilitu už pri nízkych energetických hodnotách. Test v momente havárie využíval len štvrtinovú kapacitu z výkonu reaktora. Napriek tomu to stačilo na nekontrolovateľnú reakciu a katastrofu. Systémy elektrárne taktiež nemali dostatočnú automatizačnú technológiu a niektoré dôležité bezpečnostné systémy boli mimo prevádzku. Ako mohli operátori testovať tak závažný proces bez maximálnej bezpečnosti, nevedno. Pre atómových projektantov je to ale dosť odstrašujúci príklad.

Evakuácia sprvu neprípustná, pomohla by imperialistom

Havária okrem Ukrajiny najviac zasiahla Bielorusko, od ktorého je oblasť Polesie vzdialené len 20 kilometrov. Zničenie štvrtého bloku uvoľnilo do ovzdušia milióny litrov rádioaktívnej pary a častíc. Explózia ich vyniesla až do výšky 1,5 kilometra, odtiaľ ich vzdušné juhovýchodné prúdy začali viať smerom nad Bielorusko až k Škandinávskemu polostrovu. Oblak sa po dvoch dňoch obrátil späť na Ukrajinu. Druhý kontaminovaný mrak vanul cez Poľsko, Československo, sčasti sa rozpadol nad Rakúskom a zvyšok sa odrazil od Álp spätne na Poľsko. Napriek tomu boli výrazné radiačné stopy zamerané aj v Írsku, na Islande či v Japonsku.

Okruh tridsiatich kilometrov bol zamorený dlhodobo, jód sa už dávno rozpadol na neškodné prvky. No polčas rozpadu cézia a stroncia sa meria na tridsať rokov. Oblasť preto bude ešte niekoľko rokov vyžarovať stopy izotopov týchto prvkov, aj keď prítomnosť nebezpečného amerícia a plutónia bude na mieste aj po roku 3000. Oblasť je preto neprístupná verejnosti, výnimkou sú pôvodní obyvatelia, ktorí sa po evakuácii vrátili do ožiarených domovov. V zakázanej zóne sa nachádza aj mesto Pripiať. Päťdesiattisícové mesto stojí od reaktoru len tri kilometre z logického dôvodu – jeho obyvatelia boli zväčša zamestnanci elektrárne. Priemerný vek populácie bol 25 rokov. Pred 26. aprílom bolo mesto pýchou sovietskeho budovateľského funkcionalizmu, malo svoje kiná, množstvo obchodov a dokonca lunapark.

Prvá evakuácia prišla po 36-hodinách. Obyvatelia už mávali nevoľnosti a bolesti hlavy – všeobecné príznaky otravy z ožiarenia. Nezahasený a nekrytý reaktor do okolia uvoľňoval tisícnásobne viac žiarenia, než je únosná hranica pre ľudský organizmus. Napriek hlasnému výbuchu nevydal žiaden úrad verejné vyhlásenie ani varovanie, obyvatelia nedostali ani Lugolov roztok, zmes jódu a jodidu draselného. Po jeho požití už štítna žľaza nekoncentruje rádioaktívny jód z ovzdušia, vody ani potravín. Keď prišla evakuácia, ľudia si mali vziať iba najnutnejšie veci. Oficiálne vyhlásenie, že sa budú smieť vrátiť o tri dni, mal obmedziť, aby z okolia vyniesli čo najmenej ožiarených a zamorených vecí. Zvieratá museli ostať na mieste, ich srsť bola kontaminovaná. Keď bolo mesto vyľudnené, popri „likvidátoroch“, ľuďoch, ktorí sa podieľali na hasení a sanitačných prácach v elektrárni, nastúpili špeciálne oddiely, ktoré likvidovali všetku živú zver.

Evakuácia bola poskytovaná najskôr ženám a deťom. Katastrofu znásobilo aj chabé krízové riadenie, v oblasti bolo nedostatok autobusov. Jednosmerná cesta autobusom vytvorila kolónu dlhú dvadsať kilometrov.

Aj keď Kremeľ či Kyjev nikdy neuverejnil štatistiky o katastrofe, podľa odhadov OECD bolo v priebehu prvých dní ožiarených vyše 600 tisíc ľudí. Z toho 240 tisíc boli záchranári, hasiči, vojaci a tí, ktorí sa podieľali na hasení reaktora a evakuácii. Spolu s ďalšími 220-tisícmi civilistami boli zo všetkých zasiahnutí najviac. V širšom okolí elektrárne bolo ožiarených ďalších 116 tisíc ľudí. Šlo hlavne o obyvateľov Bieloruska, Ukrajiny a Ruska.

Chceckpoint Pripjať, už po nehode. Foto Pripyat.com.

Hrdinovia vymazaní žiarením

Černobyľská katastrofa zabíjala ako prvých tých, ktorí sa po explózii vydali na strechu a k bloku hasiť rozsiahle požiare rádioaktívneho grafitu a explodovaného reaktoru. Šlo o hasičov, robotníkov elektrárne, potom aj vojakov a policajtov. Počet mŕtvych sa v hrubých odhadoch pohybuje pri niekoľkých desiatkach tisíc, presné čísla sa verejnosť zatiaľ nedozvedela. Väčšina z „likvidátorov“ sa nedožila ani dvoch týždňov. Mnohí sú pochovaní na moskovskom cintoríne Mitino. Ich telá sú zaliate hrubou vrstvou betónu.

Záchranné práce sa naplno začali po tom, čo vláda vypratala mesto od civilistov. No ešte pred tým sa už zo strechy snažil hasičský útvar elektrárne uhasiť požiar, pomáhali mu aj hasiči z mesta Černobyľ. Požiar zahasili do troch hodín, no rádioaktívne grafitové tyče horeli naďalej. Hasiči striekali vodu na reaktor zo strechy, čím nevedomky spôsobovali ďalšie malé explózie a ďalšie úniky rádioaktívnych častíc do ovzdušia. Z celého okolia bola práve strecha najviac smrtiacim miestom – „svietila“ so silou 10 až 20 tisíc rӧntgenov. Pre každého, kto na ňu vyliezol, to bol 40-tisíc násobok maximálnej únosnej miery pre ľudský organizmus. Ani jeden z mužov sa nedožil dlhšie ako dva týždne. Historický pohľad dokázal, že hasiči nevedeli o príčine nehody, a teda ani o smrteľných dávkach na streche.

Dobová mapka mesta Pripiať. Foto Pripyat.com

Likvidátorov tiež nazývali biorobotmi. Prívlastok sa uchytil medzi vojakmi po tom, čo snaha znížiť ľudské obete robotmi po dvoch dňoch zlyhala a prinútila krízový štáb znova v plnej miere nasadzovať do smrtiacich oblastí ľudí. Stroje sa pri takých dávkach pokazili v priebehu niekoľkých hodín.

Keď sa prác chopila armáda, likvidátori dostávali pre prácu na streche špeciálne šitý oblek, obitý olovovými platňami. Napriek tomu, že vážili tridsať kilogramov, nedokázali človeka ani trochu ochrániť od žiarenia. A to ani napriek režimu práce len 40 sekúnd s počtom 3500 ľudí.

K haseniu bloku bola povolaná aj letka osemdesiatich vojenských vrtuľníkov. Situácia si ale vyžadovala najskúsenejších, prevažne špičkových vojakov z Afganistanu. Nad deravou strechou sa dvíhal horúci vzduch, vo výške 200 metrov mal teplotu cez 180°C. Vrtuľníky zosypávali nad dierou zlúčeniny bóru, dolomitu, piesku, hliny a olova – za niekoľko dní minuli cez päťtisíc ton a oheň vrátane grafitu zahasili. Sypký zhadzovaný náklad taktiež pohltil časť rádioaktívnych aerosólov. Vrtuľníky sa museli dostať pomerne blízko a vo veľmi krátkej dobe s presnosťou trafiť cieľ. Napriek tomu nad zničenou budovou dosahovala radiácia deväťnásobok smrteľnej dávky pre človeka, zhruba 3500 rӧntgenov. Lietajúce stroje mali nainštalované dozimetre, ale tie sa pri hodnotách nad 500 rӧntgenov zasekli, alebo pomiatli. Vojaci neboli dostatočne ochránení, holými rukami zhadzovali nad budovou mechy hasiacich zlúčenín. Posádka pri jednom lete dostala dávku piatich, šiestich rӧntgenov, no denne sa do vzduchu dostali aj sedemkrát. Nikto z nich neprežil. Dokým nad blokom nevyrástol sarkofág, vykonaných bolo 1800 preletov. Záchranné práce poznačila aj ďalšia tragédia, keď jeden z vrtuľníkov lisom zavadil o lano stavebného žeriava a zrútil sa priamo do reaktora.

Uhasený požiar spôsobil ešte väčší

Po tom, čo sily uhasili viditeľný požiar nad reaktorom tisíckami ton vrstiev piesku, bóru a olova, „dekový efekt“ spôsobil, že sa pod 5000-tonami násypu začalo taviť 195 ton jadrového paliva. Jeho teplota stúpla na 2000°C a z pevného skupenstva vznikla rádioaktívna láva. Pod reaktorom sa tiahlo potrubie s chladiacou vodou, s ktorou ak by sa láva dostala do kontaktu, explózia by bezprostredne zničila všetko na kilometre navôkol a Európu by zasiahli mračná z rádioaktívneho materiálu. Experti odhadovali explóziu, ktorá by zničila 200 kilometrov štvorcových. S jadrami ostatných blokov by bola termálna explózia znásobená natoľko, žeby zničila časť Bieloruska, Ukrajiny a zamorila celú Európu. Preto bolo čo najdôležitejšie vypustil zvyšnú vodu z chladiacej nádrži. Urobila to trojica potápačov, Alexej Ananenko, Valerij Bezpalov a Boris Baranov. Ventil otvorili a vypustili. O rádioaktivite vedeli a pravdepodobne si uvedomovali, že už samotný vstup do zrúcanín bloku štyri ich smrteľne ožiari. Cestou do podzemia im vysoká radiácia poškodila baterku, k cieľu sa dostali naslepo, iba sa pridržiavajúc rúry. Voda, do ktorej sa potopili, bola kontaminovaná stonásobne nad hranicou smrteľnej dávky pre človeka. Láva sa nakoniec dostala pod roztavený reaktor. A hoci trojica potápačov včas vypustila vodu, vysoko rádioaktívny materiál kontaminoval spodné poschodia a pôdu. Čo bol ďalší problém.

Hrozilo, že láva kontaminuje spodné vody, a to nie len v oblasti, ale aj riečiská Dnepru a Pripiati, ktoré sa vlievajú do Čierneho mora. Preto štáb vymyslel ďalší fatálny plán – čo najskôr pod taviacou lávou vykopať 150 metrov dlhú šachtu so železobetónovými stenami, ktorá by ju zastavila. Ďalšími obeťami boli baníci, ani jeden sa nedožil štyridsiatky.

Mutácie v siedmich generáciách

Aj keď počet obetí Černobyľu nie je presne známy, jadrová katastrofa sa najviac pretavila do rakoviny štítnej žľazy. Svetové zdravotnícka organizácia (WHO) v postihnutých regiónoch Ukrajiny a Bieloruska evidovala v minulom roku štyritisíc prípadov tejto rakoviny spojenej priamo s černobyľskou katastrofou. Dnes už v oblasti nehrozí otrava rádioaktívnym jódom, ale izotopmi cézia 137 a stroncia 90. Prvky majú polčas rozpadu tridsať rokov, a kým cézium človek dokáže z 80-tich percent vylúčiť močom, stroncium sa rovnako ako vápnik ukladá do kostí. Väčšinou spôsobuje agresívnu formu leukémie. Napriek tomu v zamorenej oblasti okolo elektrárne stále nájsť ľudí, ktorí veria, že vodka vyplavuje z organizmu stroncium, jód aj cézium. Povera pochádza ešte zo šesťdesiatych rokov, kedy sa sovietskym kozmonautom pridávala fľaša vodky údajne pre tento účel. Po havárii narástli onkologické ochorenia a životné prostredie utrpelo veľkú ranu. Choroby a poruchy spôsobené genetickou degradáciou sa budú prenášať v ďalších piatich generáciách.

Ešte väčšia katastrofa bola sovietska byrokracia

Napriek hlučnej explózii odmietli sovietske úrady varovať verejnosť o obrovskom riziku, ktoré postihlo nielen okolitú oblasť, ale celú Európu. Ešte v ten deň sa do oblasti vydala skupina vedcov z vládneho výboru, vedená jadrovým fyzikom Valerijom A. Legasovom. Ten sa takmer okamžite rozhodol okolie elektrárne evakuovať, no nevedel sa spojiť ani s predsedom najvyššieho sovietu Michajlom Gorbačovom, ani inými kompetentnými pohlavármi. Bez ich súhlasu sa ale vydať rozkaz neodvážil. Jeho strach je ľahko opodstatnený vďaka historickým štúdiám – keď sa spojil s nadriadenými, Legasov bol konfrontovaný s ideou, že ako môžu evakuovať? Potom by sa všetko dostalo na verejnosť, a to aj západného nepriateľa. Prvá evakuácia napokon prišla, hoci sa do okolia uvoľňovala rádioaktivita už 36 hodín.

Gorbačov sa k nehode priznal po 18-tich dňoch, kedy sa podarilo zastaviť unikanie väčšiny unikajúcej rádioaktivity. Lev L. Bočarov ešte v tom roku navrhol železobetónový sarkofág, ktorý zakryl celý kontaminovaný blok aj s roztaveným reaktorom.

Ako sovietska propaganda bagatelizovala a zapierala katastrofu, ktorú napokon priznal Michail Gorbačov

Niektorí historici si stále kladú otázku, či by sa Kremeľ akokoľvek o nehode zmienil, keby o nehode najskôr neinformovali západné médiá. Utajovanie sa úradom darilo v epicentre nehody, no nie pred zvyškom sveta. Dva dni po nehode, 28. apríla, namerala švédska jadrová elektráreň vo Forsmarku spolu s ďalšími v Škandinávii nezvyčajne vysoké hodnoty radiácie. Podľa odhadov určili, že zdroj musel byť niekde v Bielorusku, alebo Ukrajine, čo napokon potvrdili špionážne družice.

Prvý máj 1986 bude, riziko neexistuje

V čase havárie sa štáty východného bloku pripravovali na oslavy Prvého mája. Sviatok práce bol pre spravovanie komunistickej ideológie dôležitým dňom, a preto sa chvíľu rozhodovalo, či černobyľská hrozba prevyšuje všetky politické priority. V Československu sa o rádioaktívnom mračne aj katastrofe len niekoľko stoviek kilometrov od hraníc vedelo. Za dverami kabinetu sa napokon rozhodlo, že Sviatok práce nebude ničím rušený ani v Prahe, ani Bratislave, keďže ho odmietli zrušiť aj samotní súdruhovia z kyjevského ústredného komunistického výboru.

Lunapark v Pripiati je obľúbeným miestom návštevníkov, ktorí sa do mesta duchov vydajú. Foto Paweł ‘pbm’ Szubert

Napriek tomu Inštitút hygieny a epidemiológie nameral zvýšené hodnoty v obilninách, mlieku a mäse zvierat, kŕmených senom z jari a leta 1986. Na čas sa pozastavila výroba liekov z čerstvých hovädzích štítnych žliaz, ktoré mohli pohltiť rádioaktívny jód a salaše museli na čas prestať zásobovať obchody ovčím syrom.

Ústredné laboratórium rádiologickej ochrany v Poľsku zachytilo v atmosfére nebezpečné množstvo rádioaktívnych častíc a politické vedenie potajme presvedčilo, aby verejnosť nevedomky ochránilo. Za tri dni požilo 18,5 milióna Poliakov Lugolov roztok.

Černobyľ dnes

Tridsaťkilometrový rádius okolo elektrárne V.I. Lenina ostáva aj v roku 2017 uzavretým miestom. Mnohé rádioaktívne prvky sa v priebehu troch dekád rozpadli na iné, neškodlivé prvky. Jeden deň v černobyľskej oblasti ožiari človeka dávkou tisíc násobne slabšou než obyčajné rӧntgenové vyšetrenie. Podobnú dávku dostane posádka trojhodinového letu vo výške desať kilometrov. Najväčšiu hrozbu predstavuje kontaminovaný prach. Ukrajinská vláda povolila výlety do oblasti, návštevníci sa môžu prejsť Pripiaťou či k bloku číslo štyri. Výlety ponúka iba jedna cestovná kancelária, Ukrajina naďalej kontroluje oblasť armádou.

Ešte v roku katastrofy položili inžinieri železobetónový sarkofág nad celý blok, ktorým na istý čas zastavili unikanie kontaminovaných častíc aj žiarenia. Ten časom podľahol nátlaku teplôt aj rádioaktivity, v roku 2007 prebralo rolu francúzske konzorcium Novarka. To so súhlasom ukrajinskej vlády začalo v roku 2010 stavať nový sarkofág, ktorý pokryje aj pôvodný Bočarov kryt. Nové materiály aj konštrukčný prístup má zapečatiť stále aktívne jadro na sto rokov. V oblasti pracuje zhruba 3000 ľudí a raz toľko na neutralizovaní jadra. Od roku 2000 sú všetky bloky elektrárne V.I. Lenina mimo prevádzku. No v zóne žije zhruba 100 ľudí, prevažne starých. Tí sa ako pôvodní obyvatelia mohli vrátiť do svojich domovov, napriek tomu, že pôda, potraviny a voda sú kontaminované. Raz týždenne preto dostávajú zásoby od ukrajinskej vlády.

Po rozpade sovietskeho bloku v 1991 sa mestá v oblasti stali zaujímavými destináciami pre hľadačov a priekopníkov artefaktov. Akútna evakuácia a zákaz sťahovania zanechal v meste mnoho vecí, ktoré sú už v súkromných zbierkach. Pri návšteve opustených budov, škôlok, telocviční, hotelov ale stále nájsť kúsky vecí, ktoré ešte pred tridsiatimi rokmi niekto používal.

Okolie je zaujímavé aj pre zoológov a genetických vedcov. Tým sa naskytla unikátna možnosť sledovať, ako sa príroda vyrovnáva s následkami fatálnych chýb človeka. Napriek deformáciám z rádioaktivity sa v okolitej prírode v hojnom počte nachádzajú zdravé zvieratá a rastliny. Vďaka rýchlejšiemu množeniu a kratšej životnosti sa mutovaním prispôsobili náročným podmienkam. Ukrajinská vláda ale reguluje počty zvierat, aby sa nerozšírili za hranice oblasti.

Poučenie po apríli 1986

Moderné nukleárne reaktory sú iné ako tie v černobyľskej elektrárni. Ide o hybridné typy, ktoré pracujú s podkritickým množstvom paliva. Znamená to, že palivo, či urán alebo plutónium, nemajú dostatok neutrónov, aby sa mohla spustiť neriadená reťazová reakcia a rast energie. Hybridný typ tvorí urýchľovač, ktorý palivu dodáva potrebné množstvo neutrónov. Z fyzikálneho hľadiska to znamená, že bez dostatku častíc sa palivo nikdy nestane neriadeným zdrojom nebezpečnej energie, ako v prípade Černobyľu, alebo atómovej bomby. Tento typ sa technicky nedá prehriať, roztaviť a jeho poškodenie nedokáže rozsiahlo uvoľniť radiáciu. Takýto reaktor vie navyše spracovať jadrový odpad, ktorý sa inak nákladne a zložito skladuje v prázdnych štôlňach, či podzemných zásobníkoch zemného plynu.

Nový sarkofág, ktorý pokryje celý Blok 4. Foto By https://www.flickr.com/photos/105458023@N02 – https://www.flickr.com/photos/105458023@N02/10287804886, CC BY 2.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=37065931

Napriek tomu sa stále nájdu prípady, kedy aj tie najlepšie technológie zlyhávajú. Rovnocenným príkladom k Černobyľu je havária jadrovej elektrárne Fukušima 1 z roku 2011, ktorej poškodenie je merané siedmym havarijným stupňom. Ten má aj elektráreň na severe Ukrajiny. Projektanti Fukušimy chybne určili parametre, ktoré jadrový komplex potreboval pred zemetrasením a cunami. Tieto prírodné úkazy sú pre japonské ostrovy pomerne bežné. Chybným projektovaním došlo k poruche zariadenia a úniku rádioaktívnych materiálov z elektrárne von, do mora.

Napriek tomu ostáva prípad Černobyľskej nehody v dejinách ľudstva najhorší. Ekologická záťaž, masívne poškodzovanie ľudského zdravia umocňuje neschopnosť a pomýlené koordinovanie sovietskej vlády. Ak by správne vedela a vôbec bola ochotná katastrofu riešiť okamžite a efektívne, možno by dopad na spoločnosť aj prírodu nebol tak negatívny.

Ilustračné foto: Atómový a kozmický vek boli ústrednými témami sovietskej ideológie, vrátane umeleckého funcionalizmu.